O Jankovi a Marienke

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna chalúpka a nej býval drevorubač so svojimi deťmi – Janíčkom a Marienkou a s ich macochou. Rodina drevorubača bola veľmi chudobná, čoskoro nemali čo do úst vložiť.

Macocha jedného dňa spustila: „Štyria sa neuživíme, zajtra vezmeš deti do lesa a necháš ich tam.“ Drevorubač nechcel, ale nakoniec súhlasil. Nevedeli, že Janíčko a Marienka všetko počuli. Janíčko dostal nápad. „Neboj sa Marienka, my v lese nezostaneme“, povedal. Išiel pred chalúpku a nazbieral kamienky. Na druhý deň si kamienkami značil cestu, aby sa večer mohli vrátiť domov.

Keď prišli do lesa, otec rozložil oheň a šiel rúbať drevo. Deťom bolo pri ohníčku dobre a o chvíľku zaspali. Keď sa zobudili, bola už noc a v lese boli sami. Marienka začala plakať, ale Janíčko ju začal upokojovať: „Neboj sa Marienka, ja cestu domov nájdem.“ A naozaj. Kamienky sa vo svetle mesiaca leskli a doviedli ich až k chalúpke. Macocha z toho radosť nemala. Bieda však bola čoraz väčšia. Macocha znovu prehovorila drevorubača, aby vzal deti do hory a nechal ich tam. „Ale musíš ísť hlbšie do hory, aby už nenašli cestu domov“, vravela. Janíčko a Marienka opäť všetko počuli. Pretože ich macocha zamkla v izbičke, nemohol si Janíčko nazbierať kamienky. Ale vedel si poradiť. Cestu domov bude značiť omrvinkami z chleba, ktorý dostanú namiesto obeda. Ako si povedal, tak aj spravil. Keď prišli hlboko do hory, otec založil oheň. „Idem rúbať drevo, do večera sa vrátim“, povedal a odišiel.

Deti opäť pri ohníčku zaspali a zobudili sa až v noci. Začali hľadať cestu domov, lenže beda. Kým spali, všetky omrvinky vyzobali vtáky. Deťom nezostalo nič iné, len sa spoľahnúť sami na seba. Blúdili lesom. Snažili sa nájsť cestu domov, keď vtom uvideli svetielko, ktoré ich priviedlo k chalúpke. A nebola to hocijaká chalúpka! Bola z medovníkov a iných dobrôt. A pretože deti boli hladné, pustili sa hneď do sladkostí. Vtom sa z domčeka ozvalo: „Ktože mi to láme medovníček?“ Deti pohotovo odpovedali: „Nikto, to je iba vetríček.“. A jedli ďalej.

Nevedeli, že je to chalúpka zlej ježibaby. Na medovník lákala deti, ktoré zablúdili v lese. Ježibaba vyšla von z chalúpky, chytila Janíčka a Marienku a zaviedla ich dnu. Janíčka dala do chlievika, aby si ho vykŕmila. Marienka jej musela slúžiť. Janíčko dostával každý deň samé maškrty, aby rýchlo priberal, a aby si ho ježibaba mohla čoskoro uvariť a zjesť. Raz za čas prišla k chlieviku a chcela, aby Janíčko vystrčil prštek a ona mohla zistiť, či už priberá. Ale Janíčko nebol hlúpy a ježibabe vždy vystrčil kostičku. Ohmatkáva ježibaba kostičku, krúti hlavou. „Juj, aký si chudý“, vraví nespokojne. „Musím si ťa ešte vykŕmiť!“

Jedného dňa sa však nahnevala a rozhodla sa, že tak, či tak Janíčka si upečie a zje. Marienka veľmi plakala, ale ježibaba sa nedala obmäkčiť. „Najskôr zakúrime v peci a upečieme chlieb“, oznámila ježibaba. „Marienka vlez dnu a zisti, či je pec dosť horúca.“ „Ale ja neviem ako sa do pece lezie,“ robila zo seba Marienka hlúpu. „Môžete mi to ukázať?“ Ježibaba netušila, že je to pasca a bez najmenšieho podozrenia vliezla do pece. Marienka ani chvíľku nezaváhala, strčila babu do pece a zavrela ju tam. Potom vyslobodila Janíčka a spolu utekali domov tak rýchlo ako len vládali. 

Keď dobehli do chalúpky na kraji lesa, zistili, že macocha medzitým umrela. Nešťastný otec sa veľmi trápil a každý deň hľadal svoje deti. Akú len mal radosť z ich návratu! A tak sa spoločne radovali a sľúbili si, že už navždy zostanú spolu v ich chalúpke na kraji lesa.