Mrázik

Žil raz jeden starček a ten mal dve dcéry. Jednu vlastnú, skromnú Nastenku, a druhú Marfu, ktorú starček vyženil. Marfa bola pyšná dievka a jej matka Jevdokija zase krutá a zlá. Kým Marfa vyspávala v posteli až do obeda, Nastenka sa musela starať o dobytok, kálať drevo, kúriť v peci, variť, ba dokonca aj v noci pracovať a pliesť pre Marfu pančuchy.

V ďalekej-preďalekej dedine žila jedna chudobná vdova, ktorá mala syna Ivana. Ivan bol vysoký, urastený, len rozumu mal pomenej. Vydal sa on jedného dňa do sveta, bohatstvo a slávu hľadať, a že snáď aj nevestu si nájde, krásavicu akej v šírom svete niet.

Ako tak Ivan išiel, stretol po ceste zbojníkov, ktorí na ohni opekali jahňa. Ivanovi po dlhej ceste vyhladlo, a tak prišiel k ohňu a začal jesť. Zbojníkov to nahnevalo, a vraj ak chce so zbojníkmi hodovať, musí si silu s kapitánskou pomerať. Ivan schytí buzogáň jedného zo zbojníkov a vyhodí ho do vysoka, ba ešte aj po gebuli zbojníkovi tresne tak, že ten dušu vypustí. Vraj „s takým hrdinom sa neradno ťahať za prsty,“ a rozprsknú sa zbojníci po lese. „Zvíťazil som na zbojníkmi,“ raduje sa Ivan.

Putoval Ivan ďalej, až jedného dňa prišiel do krajiny, kam ešte ľudská noha nevstúpila. Spod hríbového klobúčika sa zrazu ozvalo „Ivanko!“. Ivan sa zohol a pod muchotrávkou s bodkovaným klobúkom vidí malého starčeka hríbika v červených čižmičkách. „Tu som,“ hovorí starček. „Vari ťa niekto začaroval že si taký malý?“, pýta sa začudovane Ivan. „Kdeže synak, od zeme ma nevidieť ale moc mám veľkú,“ hovorí starček. „Zahráme sa na chytačku. Ak ma chytíš dám ti luk a šípy,“ sľubuje Ivanovi. Ten sa najskôr smeje, no ako sa len snaží, starčeka chytiť nemôže. Nakoniec upachtený priznáva, „zvíťazil si, nik ťa nechytí“. Starček ocení že Ivan priznal prehru a luk so šípmi mu dá. Ivan len schmatol dar a bral sa ďalej do sveta. „Ivan! Zabudol si sa mi poďakovať a ukloniť sa!“ volá za ním starček. „Chrbát ma bolí, maco nech sa Ti pokloní!“, odvrkol Ivan a pokračoval ďalej v ceste. „Nech je teda po tvojom. Medveď sa mi pokloní, ale ty pritom zohneš chrbát.“ zahundral si starček.

Putoval Ivan ďalej po krajine, až príde k potôčiku kde zbadá utešenú dievčinu ako načiera vodu. „Dobrý deň, krásna deva!“, pozdravil Ivan neznámu. Bola to Nastenka. „Dobrý aj tebe, junák!“, odvetila. „Akože sa len voláš?“, opýtal sa Ivan. „Nastasia, ale volajú ma Nasťa“, odvetila Ivanovi. „Nastenka, krajšieho mena na svete niet,“ usmial sa Ivan. Začal sa jej Ivan chvastať a chváliť ako sa bude mať dobre keď sa za neho vydá. „Pozri ako dobre viem strieľať!“, hovorí keď na neďalekej čistinke zbadá medvieďatá. Už-už chcel Ivan strieľať, ale Nastenka mu na hlavu košík nasadila a za ten čas medvieďatá rýchlo odplašila. Keď dala Ivanovi košík z hlavy dole, preľakla sa, až sa do trávy zrútila a pritom jej z vrecka vypadlo malé zrkadielko. V ňom Ivan zbadal veľkú medvediu hlavu. „Čo si to so mnou spravila, že mi medvedia hlava narástla?“, kričal a utekal aby ho ľudské oči viac nevideli.

Utekal lesom kde stretol starčeka hríbika. „Odpusť mi deduško“, hovorí Ivan a hlboko sa starčekovi pokloní. „Vidíš, medveď sa mi poklonil, ale ty si pri tom chrbát zohol!“, odvetil starček. „Odteraz už budem len dobro konať, a ak mi aj medvedia hlava ostane, nech ma ľudia poznajú ako dobráčiska Ivana – Medvediu hlavu!“, povedal starčekovi a vydal sa do sveta konať dobro.

Každého komu ale chcel Ivan pomôcť len vyplašil, až stretol babičku, ktorá si domov na chrbte drevo niesla. „Babenka dajte to drevo, domov Vám ho odnesiem!“ Zobral Ivan na chrbát babičku aj drevom a vykročil cez les k jej domu. Keď Ivan babičke pomohol, kráčal ďalej lesom kade ho nohy niesli, keď sa zrazu zjavil starček hríbik a hovorí Ivanovi „Aj rozumu ti pribudlo, aj srdce ti zmäklo.“ Starček vrátil Ivanovi svoju hlavu a ten sa celý natešený vybral Nastenku hľadať.

Nastenku vyhnala zlá macocha do čierneho lesa, kde sedela a mrzla až ju našiel dedo Mráz – vládca zimy, ktorý chodil po krajine so svojou mocnou ľadovou palicou a stromy aj lúčiny bielou perinou prikrýval. Dedo Mráz zababušil premrznutú dievčinku do svojho kožuchu, posadil ju do saní a uháňal na nich do svojej drevenej chalúpky aby Nastenku zahrial. Keď dedo Mráz nechal Nastenku v chalúpke samotnú aby si oddýchla a vyspala sa, dotkla sa Nastenka palice, ktorú si v chalúpke dedo Mráz zabudol, a v tej chvíli sa premenila na ľad. Keď sa dedo Mráz vrátil, že si palicu doma zabudol, našiel už Nastenku na zemi ležať, na kus ľadu premenenú. „Nastenka, dievčatko, preber sa!“, volal dedo Mráz, ale dobre vedel, že kto sa ľadovej palice dotkne, tomu už nijaké volanie život nenavráti. „Odpusť mi, Nastenka, dievča nešťastné…“

Ako Ivan blúdil lesom, natrafil na drevenú chalúpku deda Mráza. Vošiel dovnútra kde ho dedo Mráz pozdravil „Vítam ťa, junák! Dobre viem, prečo si prišiel, ale pridlho si hľadal“, povedal smutne. Ivan zbadal bledú Nastenku ako mŕtvym spánkom spí. „Nastenka!“, vykríkol Ivan. „Nevesta moja! Toľko som ťa hľadal, čo si len teraz bez teba počnem?“, nariekal Ivan a vrúcne slzy padali na ľadovú dievčinu. Odrazu ľadová kryha praskla a Nastenka stojí živá, zdravá, ešte krajšia ako prv. Aj dedo Mráz sa raduje, že sa dievčina k životu prebrala.

Vrátia sa spolu domov k Nastenke za jej deduškom, a od deda Mráza dostanú do vena aj kazetu drahokamov. Marfa s macochou Jevdokijou sa len závistlivo hnevajú. Vyšle teda macocha Jevdokija do lesa aj Marfu aby jej dedo Mráz ženícha našiel a poriadne veno dal. Keď dedo Mráz nájde Marfu v lese pod jedličkou, ako sa naobliekaná vyvaľuje a napcháva, skromne sa jej opýta, „Je ti teplo dievčatko?“ Tá ho ale začne buchnátovať a vyhrážať sa mu nech jej len ženícha rýchlo nájde a k nemu aj poriadne veno o štyroch kazetách drahokamov a štyroch vreciach zlata dožičí. Dedo Mráz sa ale zarazí a Marfu domov posiela bez ženícha a drahokamov, na sánkach ťahaných svinkami a celej dedine je Marfa aj s macochou Jevdokijou na smiech.

Ivan s Nastenkou majú svadbu na ktorú príde z ďaleka aj Ivanova mama. Všetci pijú, jedia a zabávajú sa. Ivan a Nastenka žijú šťastne až do smrti.