Ferdo mravec

Po lesnom chodníku šiel chlapec, ani neviem, ako sa volal, a niečo si pískal. Čo si pískal, veru vám tiež nepoviem. Znelo to však ako: – Uí-uí-ui-uiuííí! Neviete, aká to mohla byť pesnička? 

Chlapec by si bol takto pískal cez celý les, ale tu sa mu zrazu do pesničky čosi priplietlo. Také: – Sššš-šš-šš-šš. – Ako keď sa rozprší. 
Vari len naozaj neprší? Chlapec vystrel ruku a pozeral na nebo. Kdeže by pršalo! 
Obloha bola čistučká ako obálka novej písanky a na ruku ani nekvaplo. 
Stále sa však ozývalo to: – Ššš-ššš… 
– Čo by to mohlo byť a odkiaľ to asi prichádza? Aha, z ľavej strany… z tej kôpky pod stromom, no tu, tu – po-zri-te sa! 
Chlapec od údivu roztvoril oči. Pod smrekom stálo vysoké, vysokánske mravenisko, skoro vyššie ako chlapec, a na ňom sa hemžilo toľko mravcov, až to šušťalo. Bolo počuť iba: 
– Ššš…ššš…š. 
Všade, ale všade ich bolo plno, plnučko, len sa tak pred očami mihali. Jeden mravec bežal sem, druhý tam, každý niečo niesol, každý niečo robil, pozrite sa len na tohto mravčeka, ako beží s malým priehľadným kamienkom do mraveniska! Kde sa ponáhľaš s tým pokladom? 
Azda si nemyslíš, že je to diamant? Alebo tým skielkom chceš zaskliť oblok? 
A pozrite sa sem! Tento mravec je iste pestúnka. Nesie kuklu, malé mravčie dieťatko v perinke, niekam na slniečko. Neprestajne štuchá do uschnutého lístka a nevie, chudáčik, ako by ho preliezol. Troška viac napravo, pestúnočka! Tam je lepšia cesta. Alebo ho podlez! 
A tu? Tri mocné mravce ťahajú mŕtvu osu do mraveniska, ledva ju utiahnu. No veru, to by ste neverili, čo všetko človek môže vidieť, keď sa dostane blízko k mravenisku!