Na topole nad jazerom
sedel vodník pod večerom:
"Svieť,mesiačik, svieť,
nech mi šije niť.
Šijem, šijem si topánočky
do sucha i do vodičky:
svieť, mesiačik, svieť,nech mi šije niť.
Dnes je štvrtok, zajtra piatok
-šijem, šijem si kabátik:
svieť, mesiačik, svieť,nech mi šije niť.
Zelené šaty, topánky červenej,
zajtra moja svadba bude:svieť,
mesiačik, svieť,nech mi šije niť. " 

Ráno, Ranučko panna vstala,
bielizeň si v uzol zaviazala:
"Pôjdem, mamička, k jazeru,
šatôčky sebe vyperiem. "
"Ach nechoď, nechoď na jazero,
zostaň dnes doma, moja dcéra!
Ja som mala zlý tej noci sen:
nechoď, dcérenka, k vode von.
Perly som tebe vyberala,
bielo som k tebe obliekala,
v sukničku ako z vodných pien:
nechoď, dcérenka, k vode von.
Biele šatôčky smútok tají,
v perlách sa slzy ukrývajú,
a piatok nešťastný je deň,
nechoď, dcérenka, k vode von. "
Nemá dcérka, nemá státie,
k jazeru vždy ju cos poháňa,
k jazeru vždy ju cos núti,
nič doma, nič jej po chuti. -
Prvý šatôčke namočila
-tú sa s ňou lávka prelomila,
a po mladučkej dievčaťa
zavírilo sa v hlbine.
Vyvalili sa vlny zdola,
roztiahol sa v šíra kola;
a na topole podľa skál
zelený mužík zatlieskal.